Ako sa to začalo – moja dlhá cesta k materstvu

Ahojte.

Nájdete tu dva články, ktoré som písala pred rokmi na jednu stránku…. Nechám ich v tom znení, ako som ich vtedy písala, keď boli pocity a udalosti v nich opísané aktuálne. Lepšie sa do nich človek „vžije“ 🙂

                         Prvý  :  August 2013

Od začiatku spoločného života s manželom nám všetko vychádzalo. Vzali sme sa, keď ja som mala 20, manžel – Andrej 23. Mali sme auto, mali sme kde bývať. Svadba bola malá ale rozprávková, dobré vzťahy v rodine, obaja sme mali prácu. Všetko šlo ako po masle. Vedela som, čakala som, že sa niečo pokazí, určite príde niečo, čo nás zabrzdí, budeme musieť zabrať. Aj to prišlo. Ale doslova nám to podrazilo kolená. Toto sme nečakali.

O dieťatko sme sa začali snažiť asi mesiac pred svadbou. Známi sa divili, prečo tak skoro chceme dieťa. Švagriná z Andrejovej strany mala problémy s otehotnením, chodili po lekároch, niekoľkokrát podstúpili IVF, no dieťatko sa nedarilo. Tak sme si povedali – ja som teraz v poriadku, o pár rokov už byť nemusím. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale túžila som po dieťati. Najprv som si myslela, že kvôli tomu, aby som si nemusela hľadať poriadnu prácu, že ostanem doma, tak po 2 rokoch po materskej sa pustím do práce, dokonca som uvažovala, že si spravím BC počas materskej. No na Vianoce 2010 som si uvedomila, že do tehotenstva ma tlačí niečo iné, než moje plány. Prvé Vianoce ako vydatá, predstavovala som si, ako na Štedrý večer povieme svojim rodinám, že čoskoro budeme traja, keďže mi dosť dlho meškal menzes.

Teraz si presne nepamätám, či som si robila test, alebo som to dostala, ale vedela som, že nie som v tom. Tak, ako som plakala, som samú seba ešte nezažila. Ešte teraz, pri spomienke na to sa mi hrnú slzy do očí. Pamätám si emócie, ktoré mnou kolovali. Doteraz kolujú. Ďalšie mesiace to u nás vyzeralo takto: ovulačné testy, tehotenské testy, sledovanie sa v zrkadle a presviedčanie samej seba, že sa mi už rysuje tehotenské bruško. Namýšľala som si, že mi býva na zvracanie, alebo naopak mám veľké chute. Fakt mi z toho šibalo. Ako teraz spomínam, mám pocit, že moje libido niekedy zvyšovalo moje myšlienky ´čo ak teraz už otehotniem?´. Keďže som v živote nemala presne 28-dňový cyklus, skorej v priemere 40-50 dňové cykly, tak som sa každý mesiac z meškania návštevy tešila. Čas utekal a s ním sa plnili i vedrá preplakaných sĺz. Všetko zvnútra ma dusilo. Mám v sebe ukrytú lásku, inú ako cítim k rodine alebo k manželovi, a nemám ju komu dať.

Poprerábali sme si kúpelku, kuchyňu a drobnosti v dome. Nech máme všetko v poriadku, keď príde malé stvorenie. Našla som si prácu dobrú prácu. A tie moje predstavy: No, treba rýchlo zvládnuť skúšobnú dobu a keď budem za vodou, môžem povedať, že som tehotná. Aaale, brrr. Ja som tehotná stále nebola. Mesiace utekali a stále nič. V živote som nefajčila, nepila a i tak stále nič. Vždy po milovaní s manželom som poctivo minimálne 20 minút ležala a držala nohy hore. Všetko som robila dobre, prečo stále nič? V práci som bola vyše roka a stále nič. Bol rok 2012, blížilo sa leto a u nás v práci nastalo znižovanie stavov. Jedna z nás bola navyše. Najprv som sa triasla o miesto, no potom mi manžel povedal, že z práce chodím nervózna, som v strese a možno i preto sa nám nedarí bábätko. Dohodli sme sa, že skončím ja a začneme riešiť náš problém. Stále som do toho tlačila. Mama mi vravela, že mi z toho už šibe, mám zvoľniť. Niekedy som s tým svoje okolie asi aj otravovala. Neustále reči o tom, kedy budem tehotná a pod. No nedalo sa. Stále som na to myslela. Za vetu ´nemysli na to a podarí sa´ som bola schopná krútiť krky. Už to začínalo byť divné. Dva roky snaženia a bez výsledku.

Júl a ja som si užívala teplo doma, pekne na dvore. Už som nesledovala leto len z práce z miestnosti s klímou cez špinavé okná. Koncom augusta sme šli ja, manžel a švagor so švagrinou na dovolenku do Chorvátska. Podotýkam, že švagriná ešte tehotná nebola. Každý vravel ´uvidíš, prídete domov piati, more ti pomôže a zmeníte aj myšlienky´.  V tom období som dosť často, pomaly každý mesiac, trpela na zápal močových ciest, tak sme si doma mysleli, že mi slaná vodička pomôže i na tieto problémy (čo tuším aj pomohlo). Musím spomenúť, že mesiac pred dovolenkou som navštívila môjho gynekológa s tým, že sa snažíme o dieťa dva roky, takže sa už môže riešiť naša bezdetnosť cez lekárov. Spravil mi testy – hormonálne, ktorých výsledky podľa jeho slov som mala ukážkové, a cytológiu. Tiež bola v poriadku.

Na začiatok mi lekár chcel dať do poriadku môj cyklus. Predpísal mi Duphaston s tým, že tieto lieky obsahujú hormóny, ktoré by mi mohli aj napomôcť k otehotneniu. Začala som ich brať na dovolenke. Samozrejme sme sa z dovolenky vrátili v takom počte, ako sme i odchádzali. Prvý cyklus s liekmi prebehol v poriadku. Ach, tá nevedomosť, čo sa deje, čo ma čaká, mi chýba. S druhým cyklom sa to všetko začalo. Už si nepamätám presne počet dní, ale po vysadení liekov som mala asi tak o týždeň dostať menštruáciu. Menzes neprichádzal, ja som sa v kútiku dušičky začala radovať. No na teste bola len jedna čiarka, opäť. Prišli bolesti v podbrušku. Tak som začiatkom októbra 2012 navštívila môjho lekára. Ten mi povedal, že mám vo vaječníku cystu. Približne 4×5 cm. To je dosť na to, že vaječník je približne rovnako veľký. Samozrejme, u každej ženy to je individuálne. Tiež mi povedal, že mám PCO – polycystické vaječníky. Lekár mi vzal i krv na preverenie onkomarkerov. Normálna hodnota je 0-35. Ja som mala cez 60. Lekár povedal, že to nič nie je. Tieto hodnoty nemusia znamenať hneď onkologické ochorenie. I tak ma poslal na NOÚ v BA. Hneď ma oboznámil, že by bol radšej, keby sa to riešilo tam. Pochopila som hneď, že operatívne, pretože spomínal i prefuk vajcovodov. Dostala som i sprievodný lístok, ktorý i tak na NOÚ nemohli po ňom prečítať. Tak som tam s manželom šla. S malou dušičkou, pobalenou taškou do nemocnice a so srdcom v krku. Sedeli sme tam asi 2-3 hodiny a bola som na rade. Mladý lekár, prístup že ďakujem pekne. Vyšetril ma, no keď nemusel, nepozrel sa na mňa, len čumel do PC a sypal na mňa odborné výrazy a keď som sa ho spýtala, či by mi to mohol vysvetliť po slovensky, bez mihnutia oka mi povedal, že je to zlá cysta, ktorá mi požiera vaječník a asi mi ho vezmú. Krvi by sa mi nik nedorezal. Mala som bolesti, to áno. No nebola som na niečo takéto pripravená. Lekár ma objednal o 3 týždne na operáciu s tým, že si mám spraviť potrebné predoperačné vyšetrenia. Triasla som sa. Odišla som z ordinácie a po zabuchnutí dverí som sa rozplakala. Neuvedomila som si, že tam sú ešte ďalší ľudia. Nejako som sa vzchopila, rodina ma utešovala, že to bude dobré. Veď sa dá i s jedným vaječníkom otehotnieť.

Začali sa najbolestivejšie a najstresujúcejšie tri týždne v mojom živote. Či som ležala, sedela, stála, neustále ma bolel vaječník. Doslova po centimetroch som sa hýbala, aby som si našla polohu a prestal ma aspoň na päť minút bolieť. Ibalgin som brala ako lentilky. Asi týždeň pred plánovanou operáciou ma neskutočne začali bolieť oba vaječníky. Samozrejme som doma hysteričila – oni mi vezmú i ten druhý. Ale vtedy našťastie som dostala konečne menzes. Tri dni pred nástupom do nemocnice som navštívila môjho gynekológa a ten mi povedal, že cysta zmizla. No i tak som na NOÚ v deň plánovaného nástupu šla.

V ordinácii bol iný lekár než predtým. Po prezretí ultrazvukom povedal, že môžem ísť domov, operácia sa nekoná. No treba sledovať onkomarkery. Opätovné testovanie v januári. Svet bol opäť krajší. Ani o dva týždne neskôr som si našla prácu. Samozrejme, moje myšlienky o tehotenstve sa vrátili. Ale bolesti zostali. Pracovala som na zmeny deň-noc-voľno-voľno. Vaječník bolel i naďalej. Neraz som musela ísť z práce domov. Švagrina medzitým konečne po siedmom pokuse IVF zostala tehotná. Tešili sme sa celá rodina a známy. Prišli Vianoce, Nový rok a testovanie. Pamätám si to ako včera. Bol prvý týždeň januárový, štyri týždne mi meškala menštruácia. Lekár mi spravil testy na onkomarkery a na HCG. Výsledky a prípadné vyšetrenie na ďalší deň. Tak som i prišla. Počas vyše hodinového čakania na radu som mala strašné bolesti brucha, hlava sa mi točila. Pamätám si, že bol so mnou i manžel. Sedela som na zemi a zvíjala sa. Lavičiek v čakárni bolo dosť, no sedeli na nich manželia iných pacientiek a mali ma na háku.

Ešte dve ženy predo mnou, šla som na WC. A rana do srdca. Dostala som menštruáciu, strašne silnú. Šla som za manželom, nech ideme domov, na výsledky si zavolám. Keď ma videl, ako som zostala bledá, opýtal sa, čo sa deje. Ja som sa v tom momente rozplakala a on pochopil. Už sme si doma mysleli, že som naozaj tehotná. Vyšli sme von z budovy, manžel ma presvedčil, aby som hneď zavolala na tie výsledky, keď sme boli ešte v Malackách. Po mojom predstavení sa si sestrička len vzdychla a povedala: Lucka, budete musieť ísť na onkológiu, nie sú dobré výsledky. Tak som sa vrátila nazad. Onkomarkery vyše 120.

Išla som to povedať našim, no po prvom slove som sa rozplakala. Brat ma silno objal, utíšil ma. Opäť stres, nervy, cesta na NOÚ. Tretí lekár : Nie je to nič onkologické, choďte domov. Natešená nazad do MA. No mala som už dosť a zostala som 2 týždne na PN. Bolesti som musela vyležať. Objednali sme sa do centra asistovanej reprodukcie, Gin-Fiv. V marci konzulko, spermiogram bol OK, moja ďalšia cytológia OK. V apríli ma môj gynekológ objednal na prefuk vajcovodov, LSK, realizovaný v MA, on sám ma operoval. Všetko som znášala dobre. Tešila som sa, že sa to opäť pohlo. Maternica OK, vajcovody OK, no na oboch ováriach nájdeme akési výbežky. Vzali mi vzorky, o 2 týždne výsledky z histológie. Tešila som sa, že je všetko svojim spôsobom tak ako má byť. Ďalej sme sa s manželom snažili o dieťa, lebo som čítala, že po prefuku vajcovodov mnoho žien zostalo do mesiaca tehotné. Výsledky. Tumor ovária. Presnejšie, nevedeli, čo to je. Či to je nezhubné, či rakovina. Podľa patológov, vzorka, ktorú mi vzali, nepostačovala na uvedenie, o čo sa jedná. Je tu možnosť, že mi zoberú vaječník. Z časti som bola i rada, lebo také bolesti aké som mala, boli strašné. Niekedy som mala chuť si doslova prepichnúť brucho slamkou a vycucnúť si ten vaječník.

Raz sa mi stalo, že som sedela pokojne na gauči, ruky položené na bruchu, a pocítila som akoby kopnutie, ako kopú deti v brušku. Neskôr som zistila, že sa mi to ten tumor pohyboval. „Paráda“. A tak som sedela u lekára na stoličke, počúvala som ho, no nevnímala. Len som videla, ako sa mi moje sny nad hlavou rozplývajú. Slzy na krajíčku, no držala som sa. Bola som silná. Za posledné mesiace som sa naučila byť silná a myslieť dopredu. Spýtala som sa, či si môžem dať odobrať moje vajíčka a dať ich zamraziť ako embryá, pre budúcnosť. Nedoporučoval mi to. Vraj by sa mi stimuláciou vaječníkov mohol stav ešte zhoršiť. Nevedeli, ako sa ovária zachovajú. Doma moja mama výsledky vedela. I sestra a brat, niečo i manžel. Mama je sestrička a zistila si výsledky, no nechcela mi ich povedať. Bola som rada. To bol máj. A tak som išla štvrtýkrát na NOÚ. Štvrtý lekár a lekárka. Vyšetrovali ma vyše pol hodiny, nechápali, čo to tam mám. ZRAZU som bola AKÚTNA.

Rýchlo mi vybavili termín na operáciu. Bola som na CT, aby vedeli, kde všade mám posiate metastázy, pretože pri prvej LSK ich videli i mimo ovárii. Podstúpila som gastroskopiu, aby sa vylúčilo, že nemám nádore i v žalúdku. 7.6. ma operovali, LSK. Vzali mi pravý vaječník a 7 cm tumor. Bolelo ma celé telo, no konečne ma nebolelo brucho napravo. Bolo to pre mňa po polroku bolestí niečo úžasné.

Na NOÚ som mala super spolubývajúce, ani som si neuvedomovala, že som po ťažkej operácii. Doma som sa mala už fajn, no pre zmenu začal bolieť ľavý vaječník. Výsledky z histológie. Lekári nevedia, čo to je. Ale dostala som odpoveď tumor bordeline. Ani zlý, ale ani dobrý. Taký stredný. Takže som mala v tom „jasno“. Vtedy som bola pre zmenu ZLOŽITÝ a ZVLÁŠTNY prípad. Naplánovaná tretia operácia na 9.7. Medzitým sa švagrine narodila krásna dcérka Eliška. Víkend pred operáciou som celý preplakala. Strašne som sa bála. Nie bolesti, ale toho, že mi vaječník zoberú. Tušila som to. Manželovi som povedala, že nikam nejdem, kašlem už na to, nevládzem.

Deň pred odchodom na NOÚ prišla švagriná z pôrodnice. Išli sme ich i so svokrovcami pozrieť. Švagriná kojila, tak sme zatiaľ za ňou do izby išli len ja a svokra. A keď som uvidela švagrinú, tak mi dodala neskutočnú silu. Ona si tiež toho zažila dosť, nie až také zlé veci ako ja, tiež to chcela už nadobro vzdať, no nevzdala. A má nádherný poklad doma. Vedela som, že to zvládneme. Nech operácia dopadne ako chce. Po prijatí na NOÚ som mala pokec s lekárom. S tým, u ktorého som bola prvýkrát. S tým, od ktorého som s plačom odišla. Zasa mi začal pchať kaleráby do hlavy, ale ja som sa už nedala. Vraj som to mala riešiť skorej, tú moju neplodnosť. Vraj som toto všetko mala v bruchu niekoľko rokov. Je veľmi zaujímavé, že to doteraz nik nevidel a ako jeden povie AHA, už to všetci vidia. Potom mi povedal niečo, s čím si to u mňa nadobro pokašlal. Vraj som si mala dať vziať skorej vajíčka, teraz to je už zbytočné. A vravím: Akože kedy? Ako som to ja mala tušiť? Mala som hneď po svadbe povedať, poď miláčik, ideme na IVF, lebo som chorá a bude to horšie? Lekár si uvedomil, že to pokašlali oni na NOÚ a nie ja. Ja som poctivo chodila po lekároch, niekedy mi bolo až trápne sedieť v čakárni na gynde, keď lekár otvoril dvere a ja zas tam. Ja som spravila všetko. Oni nič….

No. A tak prišla, zatiaľ posledná, operácia. Mám na bruchu ranu asi 5 cm nad pupkom ťahanú až dole po ochlpenie a ešte nižšie. 33 štichov. Vzali mi druhý vaječník s vajcovodom. Brucho som mala posiate metastázami. Pôvodne mi môj lekár na NOÚ (čo musím podotknúť, že za tohto lekára som vďačná, pretože on je jediný lekár v BA, ktorý sa zaujímal o môj stav, i keď som k nemu prišla neskoro) chcel zanechať časť druhého vaječníka, ale nakoniec nie. Ako som počúvala od mája od každého lekára, teraz sa riešil môj život a nie deti. Zachraňovali mňa. Vzali mi i uzliny, v ktorých som tiež mala metastázy a žiaden lekár to nechápe. Vraj to ešte nikdy nik nevidel. Keď som sa prebudila z narkózy, lekár mi všetko prišiel povedať. Samú seba som prekvapila, ako som zareagovala. Na vetu ´vzali sme i ten druhý´ som povedala: Nevadí. Vedela som, že sa nedal zachrániť, vedela som, že to bolo zlé. No nechali mi maternicu.

V týchto dňoch chodím po NOÚ kvôli rozhodnutiu, či podstúpiť chemoterapiu alebo nie. Podľa jednej lekárky, ktorá preberala môj stav i s ďalšími lekármi, špecialistami, v živote nevidela ona a ani ostatní to, čo mám, resp. to, čo som mala v bruchu. Už chcú u mňa podstupovať opatrne. Ja som si povedala, ako povedia, tak bude. Už som zažila toho dosť, prežijem i chemo (nemala som ani jednu, pozn.). Keďže nemám vaječníky, prežívam menopauzu. Mám návaly, zo začiatku som nespávala, mala výkyvy nálad v podobe nekontrolovaného plaču. Už je to lepšie. Beriem rôzne prírodné tabletky. Musím podotknúť, že mám momentálne lymfocystu, čo takisto mi nik nevysvetlil, čo to je, ale vraj to nie je nič vážne. A tak na všetky tieto veci – cysta, menopauza – beriem denne 15 tabletiek, medzitým aj lieky na alergiu a imunitu. Začali sme opäť s manželom intímne žiť, no zo začiatku som po milovaní tajne plakala. Bolo a je mi ľúto, že už nie je žiadna šanca, že takto otehotniem. Ale môžem mať deti. Ešte pred operáciami sme sa s manželom dohodli, že ak nastane takáto situácia, pôjdeme na IVF, prihlásime sa do programu na darcovstvo vajíčok. Aj keď naše deti nebudú geneticky moje, nebudú sa na mňa podobať, nebudú mať moje odstávajúce uši a nos ako brambúrek, ako mi ten môj nos manžel pomenoval, ale budem mať. Budú moje. Budem ich milovať hneď od prvého dňa ako budú vo mne. Ak sa ale stane, že nebudem môcť ani na IVF, chceme si adoptovať dieťa, a možno i dve. Chceli by sme novorodeniatka.

Stále doma plačem. Nedá sa to neplakať. Nedá sa s tým zmieriť. Nie som schopná takej jednoduchej veci, a to mať dieťa. Som neschopná, niekedy sa cítim ako odpad. Za posledné dva roky v mojom okolí a rodine 15 tehotných žien a ja chodím po onkológii. No musím sa s tým naučiť žiť. Objednala som sa i k psychologičke, ale aj tak si myslím, viem, že mi nepomôže. Ako mi sama švagriná povedala, neskončí to, pokiaľ nebudem mať najvzácnejší poklad na rukách. Toto všetko, čo sa mi stalo, mi veľa dalo. Viem, že mám veľkú rodinu, každú chvíľu mi niekto volá, ako sa mám. Viem, že môj manžel je jeden úžasný človek. I napriek tomu, ako som dopadla, i napriek tomu, čo všetko so mnou musí prežívať, ma má stále rád. A mám pocit, že dokonca viac. A viem, že i napriek všetkému na mňa raz niekto zavolá MAMA.

Druhý – Jún 2015

Keď som písala prvý článok, pred skoro 2 rokmi, myslela som si, že najhoršie veci v živote sa mi už stali. Už bude len dobre. Nie nie, to bol len taký „rozjazd“. V auguste 2013 som psychicky bola na tom dosť zle. Po 3 operáciách, bez vaječníkov, svojím spôsobom bez dôvodu dýchať. Bola som na PN, samí chorí okolo mňa, moja choroba, prechodové návale, ktorými som trpela kvôli absencii hormónov. Vedela som, že keď nezačnem so sebou niečo robiť, do týždňa som na psynde. A našla som si záľubu. Handmade výrobky. Krásne mi to pomohlo. Rodine a známym sa moje výrobky páčili a mala som objednávky. Tak som bola niekedy tak zamestnaná, že som aj zabudla na všetko okolo seba. No niekedy som sa musela vrátiť do reality. Totižto, moja svokra bola zároveň so mnou chorá. Onkologicky chorá. Keďže sme bývali na jednom dvore a vzťah s ňou som mala super, ako s vlastnou mamou, boli sme „v tom spolu“. Keď som šla ja na vyšetrenie, išla so mnou ako morálna podpora. Moju mamuš som zo sebou na onkológiu nebrala, tá by ma ešte viac deptala (veď viete, keď máte choré dieťa…). Keď potrebovala ona k lekárovi, chodila som s ňou ja a manžel, jej syn. Doma sme bývali štyria, z toho 3 na PN (svokor maródoval s nohami, stále mu opuchali). Máme hektárové humno – záhradu (od obilia, cez zemiaky, kukuricu až po paradajky, mrkvu a pod…). Bolo treba i tam robiť. Tak ja s dorezaným bruchom po operáciách, svokor s opuchnutými nohami , svokra, ktorá 2 hodiny po chemoterapii šla okopávať mrkvu, a môj manžel, ktorý (chúďatko moje) nás musel rozvážať po lekároch, chodiť do práce, robiť všetky ostatné práce doma a pod., sme takto spolu bojovali niekoľko mesiacov v záhrade. Svokra mala cysty na uzlinách pod pazuchou, na krku chodila na chemo, ako som už spomínala. Bolo na nej vidieť, že ju choroba mení, najmä fyzicky, no vysnívané vnúča ju držalo nad vodou. Medzitým som chodila ešte stále každú chvíľu na onkológiu na kontrole. Riešilo sa, či mi dať alebo nedať chemo. No lekári sami nevedeli, čo mi vlastne presne je, tak nevedeli, na akú stranu sa majú prikloniť. Nakoniec som chemo nedostala. Začali sme s manželom uvažovať, čo ďalej ohľadne detí. Deň pred poslednou operáciou, keď mi vzali i druhý vaječník, som sa manžela spýtala, či by sme si v prípade mojej sterility „zohnali“ vajíčka od darkyne a šli na IVF. Dlho som nad tým premýšľala a úprimne, vedela som, že budem neplodná a viac ako operácie som sa bála toho čo na to manžel povie. Na tie vajíčka. On hneď prikyvoval Áno áno samozrejme, bude to dobré…. Už som sa operácie nebála a ani výsledku. V období, keď máte bolesti aj keď sa len nadýchnete, vám je jedno či budete plodná alebo nie. Len nech to už prestane. Takže september 2013. Na adopciu sme neboli pripravení, ani jeden. Chceli sme skúsiť to IVF. Ale viete, chlapovi je jedno, aké vajíčka sa použijú. Budú tam jeho spermie, bude to JEHO dieťa. No ja som mala pár týždňov odpor k cudzím vajíčkam. Bála som sa, že v prípade tehotenstva budem dieťa vnímať ako votrelca v sebe, niečo čo nie je mojou súčasťou. Zasa som bojovala sama zo sebou. Od októbra 2013 sme boli v zozname čakateľov na darcovské vajíčka. Povedala som si, že než príde ten deň, kedy zavolajú, naučím sa fungovať na myšlienke, že to dieťa bude moje… Chcela som to spraviť pre manžela. Do teraz mám pocit, že som mu dlžná dieťa. Dlžná niečo, čo v živote odo mňa nedostane. Čo sa týka postoja lekárov na onkológii k IVF , bola to „sranda“. Jeden lekár mi povie : Ale áno, jasné že môžete byť tehotná, len do toho. Ďalšia lekárka povie : Nooo, vo vašom stave tehotenstvo? Zbláznili ste sa? A teraz sa akože rozhodnite a najmä správne !! Povedali sme si, máme pol roka na premýšľanie, uvidíme, čo čas prinesie, ako mi bude (v centre nám povedali že čakačka +- bude pol roka). No nemali sme „čas vnímať čas“. Keďže som mala prechod, návaly ( v noci vonku 5 stupňov, ja skoro nahá v posteli na sebe len mokrý uterák, odpadávanie, nekontrolovateľný plač, nervy, depky…), lekári mi nasadili umelé hormóny v podobe antikoncepcie. No ale aká sranda. Nenapadlo mi, že to bude pre telo ďalší šok. Po niekoľkých mesiacoch bez hormónov zrazu hormóny prišli a s nimi i hrozné stavy. Bolesti, krvácanie, nespavosť, pocit odpadávania, triašky (časom sa to ustálilo, no doteraz mávam menšie návaly, predsa sú to len umelé hormóny a nie dosť na to, aby som normálne fungovala, trasú sa mi ruky, je mi na odpadnutie, nemôžem dýchať). Medzitým sa svokre o dosť pohoršilo. Nebudem rozpitvávať prístup NOU k nej (tak istý ako ku mne, človek hore dolu na svete). Mávala som strašné stavy, s ňou bolo treba chodiť k lekárom, na pohotovosti a pod., no nechcela pri sebe nikoho iného, ako mňa. Bolo mi zle, no nej horšie. Najhorší deň aký som v živote mala bol 4.12.2013. Svokra bola na CT a zistili, že je na tom veľmi zle. Zomiera. No ale malo to háčik. S lekármi som vravela vždy len ja a o tom, čo jej je a ako je na tom som vedela len ja a moja mama. Nikto to nesmie vedieť, nie teraz. Svokor, ten by sa zrútil už vtedy. Chalani (švagor a manžel), z tých by to vycítila, že sa niečo deje. A ona. Ona by to vzdala. A to nesmela. Tešila sa z vnučky, z každého malého pokroku v podobe lepšieho dňa. Teraz si predstavte, aké je to fungovanie (skoro 2 mesiace), keď sa musíte na všetkých a najmä na ňu usmievať, presviedčať ju a aj ostatných (niekedy i seba) že je všetko OK a bude zdravá. Mala nádore po celom bruchu, nalievala sa , nevládala sa hýbať, nejedla, nespala. 5.12.2013 šla do nemocnice na NOU. December 2013 som fungovala takto: ráno utekať do obchodu kúpiť raňajky a pod. (ja som síce mávala kŕče, no svokor mal boľavú nožičku, tak som sa musela do obchodu trepať ja, ale keď potreboval cigarety, nevadilo že ho bolí noha). Navariť, porobiť si doma, chodiť po svojich lekároch, riešiť lekárov mojej svokry, o 13,00 ísť k svokre na návštevu (chodili sme každý deň) do nemocnice, umyť ju (nechcela, aby ju umývali sestričky, tak som chodila s ňou do sprchy ja), pobrať veci z nemocnice, oprať veci , prichystať na ďalší deň. Manžel zaspal, ja som do polnoci revala vedľa postele, lebo moja psychika v súkromí bola „v prd.li“. Prišli Vianoce, svokra chcela ísť domov na pár hodín. Do obeda, keď sme boli s manželom a svokrom doma, som bola nervózna, kôpka nervov. Manžel nechápal čo mi je. Mám mu povedať, že ma ničí vedomie, že sú to posledné Vianoce jeho mami? Nemohla som. Rozplakala som sa a povedala mu, že mu to neskôr poviem, niekedy inokedy, no nie dnes…. Šli sme na NOU za svokrou. Nie je nad to, keď vám 24.12. hovorí lekárka, kam treba zavolať, v prípade, ak svokra pôjde na poobedie resp. na noc domov ak nám doma zomrie, čo treba vypísať a pod. „Krásne Vianoce“. Nakoniec sa svokra sama rozhodla zostať v nemocnici. Odľahlo mi. Boli sme do večera pri nej. Svokra vravela Nevadí, budúce Vianoce budem doma. Cítim, že na jar už budem zdravá, kúpime si chatu a budeme chodiť po výletoch, nie len drieť v záhrade. Svokor bol šťastný jej plánom, ja som musela z jej izby odísť. Ona sa nedožije jari… Prišiel január. Svokra bola mesiac na umelej výžive, cez kavalu (niečo ako veľká infúzia voperovaná nad prsom) dostávala živiny do tela, nič moc nejedla, ale postupne sa pomaly učila troška jesť. Volala mi prvý týždeň v roku. Môžem ísť domov, príďte pre mňa. Prišli sme a vravím jej : Ako zistím, že ste podpísala reverz, nejdete nikam! Nepodpísala. Šli sme domov aj s ňou. Krokom slimáka prešla od auta dovnútra, svokor jej nechal aj vianočný stromček stáť, aby si ho troška užila. Tento deň bola asi posledný krát v živote vážne šťastná. Ležala na gauči u nich doma, sadla som si k nej, držala ma za ruku s úsmevom na perách, pozerali telku, svokor jej uvaril polievku, ktorú celú zjedla. Bola spokojná. Ráno som prišla za ňou, sedela na stoličke a na sebe pohľad „vzdávam to“. Bolo jej v noci zle, vracala. Volala som lekárom. Povedali, že ma absťáky kvôli tomu, že už nedostáva infúzie. Injekcie som jej pichala, ale infúzky to neboli. Doma bola 2 týždne. Každé ráno som sa bála otvoriť dvere a pozrieť, či ešte dýcha. Nakoniec mala vodu v pľúcach a ja som vedela, že je už naozaj zle. Sadla som si s manželom a povedala som mu to. Všetko. Povedal, že to tušil, ale nechcel si priznať . Volali sme jej sanitku, nemohla dýchať. Pár dní pred ….. sa to dozvedel aj svokor. Neveril vlastným ušiam. Videli sme , že sa trápi, že jej je zle, že je chorá, že to vzdala. No on mal rúžové okuliare a bol to preň šok. 30.1.2014 večer o 18,00 ma prišla posledný krát domov z nemocnice navštíviť. Cítila som jej prítomnosť a mne sa odľahlo…. Kvôli všetkému, všetkým a najmä kvôli nej. Už ju nič nebolí, už je so svojou maminkou, ktorú svoje posledné dni (v nemocnici) volala. Pár dní pred tým, už keď manžel vedel, čo sa deje, som volala do centra, aby nám našu žiadosť na vajíčka pozastavili. Sama som vtedy nevedela, ako dlho svokra vydrží, ale chcela som byť v plnej sile pri nej. Ak by som bola po IVF, nemohla by som by s ňou, keď príde z chemo… Tak prišiel pohreb, vybavovačky okolo toho, a všetko ohľadne poistiek, a pod. Ďalšie „super“ obdobie. Svokor to nezvládal, chodil k psychológovi. Dostal lieky na upokojenie. Neraz sa stalo že prišiel ráno k nám urevaný , triasol sa, že to nezvláda. Tak rýchlo sme ho nabrali do auta a utekali k psychiatrovi. Ten mu vždy pichol injekciu na upokojenie a bol na pár dní pokoj. Nezniesol byť doma, všetko mu pripomínalo svokru. Tak prvé mesiace bol u nás nonstop, do noci. Nevadilo mi to, ak to malo znamenať, že bude pokojný, nech si u nás sedí. Na jedlo nemal chuť, tak som vyvárala každý deň rôzne jedlá, koláčiky a neviem čo všetko možné, aby jedol, pribral nazad stratené kilá. Fungovali sme spolu fajn. Ja som varila pre všetkých, niekedy on pre všetkých (ak sme s manželom v práci), nakupovali sme spolu, riešili všetky naše veci spolu. Čo sa týka svokra a jeho nervov, trvalo to asi tak 3 mesiace. Medzitým sme sa s manželom dohodli, že už sa môžeme opäť trocha posunúť vpred a zavolala som do centra, že môžu dať našu žiadosť o vajíčka opäť do obehu. Lekárka mi povedala, že akurát riešia pacientku, ktorá sa so mnou zhoduje. Supeeer, tešili sme sa. To bol február 2014. O pár týždňov mi volali : Máme darkyňu a tak rýchlo sa všetko udialo, že sme vajíčka rovno oplodnili manželovými s. a máte zamrazené 4 embryjká. Rozplakala som sa. Bola som šťastná. Hneď som volala mame, bratovi, sestre, manžel a svokor svietili radosťou. Apríl 2014, KET (vloženie embryí, ktoré boli rozmrazené, čiže po ich vzniknutí ich zamrazili). Vložili mi 2 embryjká. Milovala som ich od prvej sekundy, čo mi ich vložili a ukázali na monitore. Hodinu som po vklade ležala, aby sa troška uhniezdili a pekne sme všetci 4 šli domov. Nasledujúce 2 týždne boli krásne. Vnímala som sa ako tehotná. Manžel mi vždy večer dal pusu na brucho so slovami Všetkých troch vás ľúbim. Prosila som svokru v nebíčku, aby fazuľky zostali s nami… Prišiel deň testovania. Keďže som sa vnímala ako tehu, brala som krvný tehotenský test ako niečo, čo len treba kvôli záznamom. A tu facka akú svet nezažil. Výsledky negatívne. Ja som asi minútu nevedela rozprávať. Nechápala som to. Ako to?? Samozrejme sme si všetci poplakali… No asi po pol hodke som volala nazad lekárovi, či môžem ísť na ďalšie KET. Povedal, že pokojne hneď na ďalší cyklus môžem prísť. No poviem vám, na ďalší KET som sa chystala z odporom. Báli sme sa radovať, tešiť. Do dňa ďalšieho vkladu som bola naštvaná. Negatívna. Už nech prejdú tie ďalšie 2 týždne a nech je pokoj. Vložili mi už len jedno embryo, druhé neprežilo rozmrazenie. Obdobie tohto umelého som sa neradovala, nemyslela som na to, fungovala som akoby nič. Ale mávala som bolesti. Maternica mi ako keby „škubala“. Povedali mi, že sa možno embryo uhniezďuje… No čo vám poviem, ďalšie testy negatívne. Plakala som a prosila manžela, nech už na umelé nejdeme, ja to už nezvládnem. Ďalšie umelé ma zničí. Tak sme prestali. V máji 2014 sme mali nového člena rodiny v podobe psíka. Jack russela. Našu Edinku. Všetkým nám pomohla k psychickému zotaveniu či zo svokry alebo z našich umelých oplodnení. Situácia doma je už v pohode, žijeme ďalej. Dopomohlo k tomu i zistenie, na ktoré sme prišli krátko po druhom neúspešnom KET. Lekárka z onkológie mi povedala, že mi nedoporučuje tehotenstvo, pretože ma môže zabiť…. Takže tak… Práve v ten deň, keď mi to vravela, sa vrátila z USA z konferencie, kde riešili onko pacienky a tehotenstvá a s mojou diagnózou by som mohla zle dopadnúť. Ide o to, že mne sa choroba môže a i nemusí vrátiť. To nik nevie. Tehotenstvo mi môže rozbúriť v tele ukryté metastázy a môžu vyrásť, alebo , ešte horšia predstava, v prípade existujúcich nádorov počas tehotenstva by mi mohli, resp. museli dieťa vziať. A TO by bolo už priveľa. Takže tehotenstvo sme uzavreli do obálky s názvom NIE. Po dlhom rozhodovaní sme sa dostali k riešeniu adopcie. Vybavovanie trvalo +- 2 mesiace, ale stojí to za to. Chodili sme k psychologičke. Podľa zákona si musíme s psychologičkou posedieť 28 hodín, aby sme boli „pripustení „ k zoznamu čakateľov . Psychologička má zaslúžený titul. Vytiahla zo mňa všetko, zistila, že ma vo vnútri žerie úzkosť a stres. Nemôžem mať deti, svokra a všetko okolo nej a aj nervy z môjho otca, ktorý na mňa počas choroby kašlal… Doporučila mi navštevovať psychologičku ďalej, kvôli mne. Aby som si dala veci do poriadku. No ja sa doteraz bojím, pretože viem, ako budem fungovať, keď to všetko zo seba pustím. Bude zo mňa troska. Teraz to potláčam, občas to po kúskoch spracovávam a pokračujem ďalej. Od októbra 2014 sme v zozname čakateľov na osvojenie dieťatka. Mám super prácu, ktorá ma teší, baví a mám super kolegov. Chystám sa od septembra na výšku študovať moju vysnívanú históriu. Tešíme sa na adopciu, možno o rok o takomto čase už budeme rodina. Zatiaľ si teda užívame naše krstniatka a ďalšie deti v rodine a okolí, tešíme sa na tretie krstniatko, ktoré príde na svet o mesiac. Samozrejme že mávam svoje stavy, depky a podobne. Niekedy premýšľam prečo som sa ja vyzdravela a svokra nie… ona bola dôležitejšia než ja. Mala svoju rodinu…. Ale všetko má svoj dôvod a už nič s tým nespravím. To čo sme doposiaľ s manželom prežili… Som zaň vďačná. Nie každý chlap by zvládol to, čo on. Niekedy mu poviem, že mi je ľúto, že má ženu, ktorá mu nedá dieťa. S inou by mal možno už aj 2 deti. No som rada, že moje slová neberie do úvahy, pretože prísť ešte i oňho by bol pre mňa posledný klinec do truhly.

Ty si moja spriaznená duša. Moja kotva a dôvod prečo žiť.

25.5.2017 vo štvrtok o 15:26 zavolali. Dvojičky chlapci. Naše deti ♥



38total visits,1visits today

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *