Aj nechcené dieťa má právo byť ľúbené

Keď čakáte na adopciu, čas sa neskutočne vlečie. Deň po dni, týždeň po týždni, mesiac po mesiaci a u väčšine prípadov aj rok po roku čakáte na telefonát. Je to niečo strašné na psychiku. Hlavne, keď ste už 3x vymenili nástenný kalendár… No zabúda sa na jednu vec. Na tie deti. Aj deti čakajú.

Predstavte si. Dlho sa snažíte o dieťatko (niekomu sa pošťastí a na šupu je to tam 😀 ) . Každý mesiac hľadáte s veľkou nádejou dve // na teste až sa raz konečne objavia. Tešíte sa na prvý ultrazvuk, na tlkot srdiečka, už v prvom trimestri pokukujete po detských oblečeniach, postieľkach, kočíkoch a neviete sa malého štupla dočkať. Až konečne príde ten deň a máte dieťatko konečne v náručí… A teraz si predstavte inú verziu. Dve // na teste… Preboha, to nie…. Ja nechcem deti. Ja nechcem tieto deti.. A čo ak sa stane, že už je na potrat nechceného plodu neskoro? Už nech ťa/vás porodím a mám pokoj, nechcem ťa, len ma obťažuje tvoja existencia, ničíš mi život.. Konečne si zo mňa vonku, nechcem ťa ani vidieť, už nech som odtiaľto preč. Neviete si takéto myšlienky predstaviť ? Ani ja nie. No sú medzi nami i ženy s takými myšlienkami.

Chápem, že sú situácie, keď matka nechce prísť o svoje deti, no nemôže si dovoliť ich nechať. Kvôli financiám napríklad. Na potrat nechce, nedokáže ísť alebo jednoducho naň nie sú peniaze. Sú i takéto matky, biologické matky, ktoré majú deti, ktoré nosia pod srdcom rady a chcú pre ne lepší život, no sú i „matky“, ktoré tie deti jednoducho nenávidia (v prípade znásilnenia je to trocha pochopiteľné). A robia im i schválnosti v podobe pitia alkoholu, brania tabletiek, nedajboh aj drog.. Veď ja ťa nechcem, je mi jedno, či budeš choré alebo ti ubližujem, si mi ukradnuté….

A teraz si predstavte byť tým dieťaťom. Byť nechcené, nenávidené. Nemilované. Deti veľmi dobre vnímajú pocity matky aj v maternici. Viete si predstaviť, aké je to dieťatko nešťastné? Tie stavy úzkosti ? Tie deti to vedia…

A čo potom, keď sa narodí? Žiadne také, že prvé dotyky, bozky, hladkanie po líčkach. Dieťa sa narodí a šup ho do postieľky v špitáli a tým to haslo. Je samé, osamelé, nikoho na svete nemá. Mám v krku hrču pri tej predstave, ako to dieťatko musí byť nešťastné. Je opustené.

Naše deti boli nechcené od začiatku, ako sa o nich ich „bio“ dozvedela. Fajčenie v tehotenstve nevnímala ako problém. Viac k tomu, k nej nepoviem, lebo nechcem zachádzať do súkromných detailov.

Naše dvojičky sa napodiv narodili skoro v termíne. Boli veľké, zdravé, krásne. Ale vnímala som, videla som ten nedostatok potrebnej lásky. Lásky, ktorá im bola odopretá. U Sebinka ani moc nie ako u Gabka. U toho si „to“ všímam do dnes, i keď sú doma už 2 roky. Potrebuje cítiť dotyky, človeka pri sebe. V noci máva hrozné stavy. Plače a nevie sa upokojiť. V období kolík zväčša jediné, čo zabralo bolo silné pritisnutie k sebe a šepkanie pššššt, už je dobre, neboj sa. Neraz mi v náručí „hľadal prso“. Akoby sa chcel prisať a pritom to v živote ani raz nezažil . Asi to vnímal ako prejav veľkého bezpečia…. netuším. Keď sa niečoho bojí uteká ku mne, k manželovi, k ich babke , skočí nám do náručia a stiahne naše ruky na seba, aby cítil bezpečie.

Pre nás čakateľov je čakanie niečo strašné, berieme to ako trest alebo tomu podobné. Ale nechcené dieťatko sa samo cíti ako trest. Žiaľ, s tým mi nič neurobíme, len sa musíme snažiť, dať našim deťom narodeným zo srdiečka pocit, že chcené sú. Sú vysnívané a my sme si ich vybrali, lebo ich chceme ľúbiť.

294total visits,2visits today

Comments

  1. do you have english version ?

  2. Like!! I blog frequently and I really thank you for your content. The article has truly peaked my interest.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *